Technické potápanie? Iba pre odvážnych?

Autor: Peter Kubička | 28.11.2016 o 18:05 | (upravené 29.11.2016 o 22:47) Karma článku: 10,01 | Prečítané:  3667x

Potápanie je pomerne rozšírená forma trávenia voľného času. Nie je veľa ľudí čo nikdy nevyskúšalo potápanie, aj keď len v malej hĺbke, len tak "na rýchlo" alebo len "tak trochu" na šnorchel.

To čo je pod vodou ľudí odjakživa lákalo a človek je s vodou úzko spojený. Všeobecne sa potápanie ako hobby, záľuba alebo dovolenková aktivita nazýva rekreačné potápanie, v malej miere aj ako športové rekreačné potápanie. Pojem technické potápanie je ľudom, ktorí sa nikdy nepotápali úplne neznámy a trúfnem si tvrdiť, že aj väčšine rekreačných potápačov. Veľa z nich ho už počulo, ale čo presne sa pod ním skrýva a čo vlastne znamená, nevie úplne presne vysvetliť.

Túto otázku však dostávam veľmi často a tak som sa rozhodol pre trochu osvety.

Na úvod treba povedať jednu kľúčovú vec, v technickom potápaní ide v prvom rade bezpečnosť.

Je to dôležité spomenúť hneď na úvod, nakoľko sa tieto ponory označujú ako extrémne, čo láka spojiť s myšlienkou na hazard a neovládané riziko. Na extrémne veci sa dá pripraviť a trénovať. Napríklad aj absolvovať hokejový zápas v NHL by bolo pre väčšinu ľudí extrém, ale vidíme, že sa to dá natrénovať a zvládnuť.

Možno je to pre niekoho prekvapujúce, ale v skutočnosti technické potápanie nie je o adrenalíne, ale o zodpovednosti. Adrenalín je to, čo cítime keď ideme na svoj limit alebo až za tento limit. Cítime, že nemáme veci pod kontrolou a telo začne vyplavovať hormóny, ktoré aktivizujú mechanizmy obrany prežitia. Presne vtedy sa vyplavuje adrenalín a v nás to vzbudzuje obavy, strach, eufóriu z nepoznaného a iné stavy, ktoré zrejme už každý zažil. Toto v technickom potápaní môže byť krok do neznáma, smrteľný koktail, ťahanie čerta za nohu, či balansovanie na hrane. A kto je na hrane, môže spadnúť.

Technické potápanie je vo všeobecnosti jedna z najbezpečnejších foriem potápania. Samozrejme vie byť extrémne nebezpečné pre "hlúpych". Tak ako keď niekto sadne na motorku a napáli to 200 km/h cez mesto. Ohrozí tým nielen seba, ale aj iných okolo seba (v potápaní svojich partnerov). Rozumný človek vie odlíšiť, že toto je nebezpečné.

Treba si uvedomiť, že určitá miera rizika platí pri každej aktivite. Úraz sa môže stať napríklad aj na bicykli. Ak sa však ku potápaniu pristupuje zodpovedne, keď máme informácie, znalosti a zručnosti, je to veľmi bezpečná aktivita. Aj keď pre väčšinu ľudí sa to môže javiť ako nebezpečné, keďže je to neobvyklé.

Teraz sa poďme trochu bližšie pozrieť na samotné technické potápanie.

Čo to vlastne teda je Technické potápanie?

Základné pravidlo podľa ktorého by sa dalo definovať technické potápanie je, že sa jedná o ponory pri ktorých nie je možný priamy výstup na hladinu. Viac si o tom povieme v ďalšom texte. Najprv sa budeme venovať niekoľkým dôležitým faktom, ktoré súvisia s potápaním.

Podľa klasickej zaužívanej definície technického potápania je to potápanie, ktoré prekračuje hranice rekreačného potápania. Potápanie nemá bibliu a preto nikde nie je presne dané čo sa považuje za hranice rekreačného potápania.
Ale všeobecne pre rekreačné potápanie platí:
1) Hĺbka maximálne 39 metrov (podľa najnovších poznatkov je to 30 metrov).
Hĺbka 39 metrov je daná tým, že za ňou končí tzv. bezdekompresný čas hneď po jej dosiahnutí. Preto každá minúta strávená v hĺbke prekračujúcu 39 m, vyžaduje tzv. vynútené dekompresné zastávky (polemiku o tabuľkách , modeloch, algoritmoch na určenie tejto hĺbky a času vynechám).
Uvedená novšia hranica 30 metrov je z dôvodu, že je v zakomponovaný faktor narkotickosti dusíka (N2) a preto sa pre bezpečnú realizáciu hlbšieho ponoru ako 30 m doporučuje použiť namiesto vzduchu, umelo vytvorenú zmes s nižším podielom N2. Aj keď táto hĺbka priamo neporušuje základné pravidlo, ktoré som uviedol v predchádzajúcom odseku, ale použitie umelých zmesí v podstate je už prvým vykročením z rekreačného potápania.
2) Dĺžka ponoru taká, aby výstup nevyžadoval vynútené dekompresné zástavky.
Aj keď v tomto bode treba uviesť, že neexistuje bezdekompresný ponor a že každé bezpečné vynorenie vyžaduje tzv. bezpečnostnú zastávku, ktorá sa dá vykonať rôznymi spôsobmi (opäť podľa najnovších poznatkov zmenou výstupovej rýchlosti a nie fixnou dobou trvania v jednej hĺbke). Ale to by sme už išli do detailov a pôvodná idea tohto textu by sa stratila.

Na základe týchto dvoch parametrov by sa dalo skonštatovať, že všetky ponory mimo týchto hraníc sa dajú zaradiť do technického potápania a vyžadujú iný výstroj a postupy, typické pre technické potápanie. Ale nemusí to byť pravda. Aj preto ja mám radšej inú definíciu technického potápania. Tá je postavená na porovnaní medzi prístupom potápača k rekreačnému a technickému potápaniu a podľa mňa presne vystihuje o čo v skutočnosti ide.

Technický potápač na rozdiel od rekreačného MUSÍ zvládnuť všetky situácie pod vodou a samostatne. Rekreačný potápač nemusí a pokiaľ dodrží vyššie uvedené, všeobecne uznávané hranice, môže sa kedykoľvek vynoriť na hladinu a tam doriešiť problém. Naopak, keďže primárne nie je rekreačný potápač trénovaný na riešenie krízových situácií (v kurzoch potápania sa tieto situácie netrénujú), je lepšie ak sa nepokúša o veci, ktoré nikdy nerobil. Situácia sa môže dramaticky vyhrotiť a z banálneho problému sa rozvinúť fatálna krízová situácia. Treba uviesť, že práca s maskou (zatopenie, vyliatie, skopnutie, výmena) sa nepovažuje za krízovú situáciu, skôr za štandardnú situáciu na ktorú musí byť každý potápač pripravený a preto sa táto vec, už aj v základných kurzoch učí.

Aby sme si presnejšie vysvetlili obsah predchádzajúceho odseku, treba povedať, že dôvodom na nutnosť poznať a zvládnuť všetky problémy a krízové situácie pod vodou, je faktická prítomnosť reálneho alebo virtuálneho stropu, pre ktorý sa potápač nemôže okamžite vynoriť. To je tá typická charakteristika technického potápania. V rekreačnom je to naopak neustála prítomnosť voľnej otvorenej hladiny alebo aspoň jej veľmi jednoduchý dosah (príklad rekreačného kavernového potápania).

Tu sa dostávame do podstaty problému ako definovať technické potápanie.

Ale najprv si ešte musíme ozrejmiť niektoré pojmy. Je veľa názvov používaných v potápaní a preto si niektoré vysvetlíme. Potápanie sa z hľadiska účelu delí na profesionálne a záujmové.

Profesionálne potápanie
je typ potápania, pri ktorom sú potápači platení za prácu.
Je niekoľko smerov profesionálneho potápania:
Komerčné potápanie je asi najznámejším typom profesionálneho potápania, pri ktorom sa ponory realizujú výlučne za účelom platby Je množstvo typov komerčného potápania, ale najčastejšie sa jedná o tzv. Commericial offshore diving v ropnom a plynovom priemysle. Častokrát sa komerčné potápanie označuje aj ako pracovné potápanie.
Vojenské, policajné a záchranárske potápanie na plnenie špeciálnych úloh a činností.
Vedecké a výskumné potápanie a už z názvu je jasné za akým účelom sa robí.
Výukové potápanie robia inštruktori potápania.
Rôzne príležitostné formy potápania za úplatu, napr. pózovanie fotografom a filmárom, filmovanie a dokumentácia, ale aj tzv. Akvarium diving.

Záujmové  potápanie
realizujú ľudia ako hobby, šport, zábavu, relax a pod. T.j. dobrovoľne bez nároku na to, aby za to boli platení. Ich odmenou sú zážitky, životný štýl, potešenie alebo odreagovanie sa.

Všetky vyššie uvedené oblasti potápania môžu byť realizované formou technického potápania, ale nie je to pravidlom. Špeciálne pri komerčnom potápaní to neplatí, keďže táto práca s potápaním ako takým nemá veľmi veľa spoločné. Azda iba to, že sa to deje pod vodou. Ale výstroj, postupy, zabezpečenie, plánovanie a realizácie je úplne odlišná od všetkých ostatných druhov potápania.

Ešte krátko z histórie a ako prišlo k svojmu názvu.

Technické potápanie sa vyvinulo v 70-tich a 80-tich rokoch minulého storočia z jaskynného a hlbokého vrakového potápania. Názov je dnes považovaný za nešťastný a nevhodný, keďže je zavádzajúci, nakoľko nejde o výstižný názov a zvádza že sa jedná o používanie techniky vo zvýšenej miere. Toto slovné spojenie použil začiatkom 90-tich rokov prvýkrát Michael Menduno, redaktor dnes už neexistujúceho potápačského časopisu Aqua Corps.

Ako sa dopracovať k technickému potápaniu.

Prvý krôčikom z rekreačného do technického potápania je zoznámiť sa s problematikou Nitrox-u (EANx). Základná forma, ktorá patrí ešte celá do rekreačného potápania je, tzv. Basic Nitrox, kde sa v podstate jedná len o výmenu dýchacie média vo primárnych fľašiach na dýchanie. Vzduch sa vymení za Nitrox (zmení sa pomer medzi obsahom O2 a N2, ktorý je u vzduchu 21% ku 79%, smerom k vyšším hodnotám podielu O2). Dôvody tejto zmeny teraz nebudem vysvetľovať, nie je to pre túto tému dôležité

Druhým a už reálnym krôčikom do technického potápania je Advanced Nitrox, t.j. pokročilý Nitrox. Veľmi záleží na výukových štandardoch tej ktorej výcvikovej školy, agentúry alebo systému, do akej miery náročnosti pristúpi k tejto problematike. Niekedy sa jedná len o rozšírenie základných informácií, ale vo väčšine prípadov sa jedná o skutočné pridanie prvkov technického potápania. Typicky pribudne ďalšia fľaša s iným plynom - Nitroxom, na urýchlenie a efektivity vysycovania inertných plynov. Zámerne nepíšem o skrátení dekompresných zastávok lebo to nemusí byť cieľom pridania ďalšieho plynu.

Ak sa potápač do tohto momentu nezaoberal konfiguráciou svojho výstroja, tak druhým krokom je začať sa s ňou vážne zaoberať. V tomto momente prichádzajú limity rekreačného výstroja, detailné pochopenie ako to celé funguje, čo a prečo je presne tak ako je, otázky efektivity usporiadania a optimálneho používania a i. V tejto časti mi nedá nespomenúť jednu dôležitú vec, čo sa týka konfigurácie. Nie je to o množstve výstroja. Častokrát aj rekreačný potápač má na seba viac výstroja ako technický potápač. Aj tu je vidno, že názov nesúvisí s množstvom techniky.

Po zvládnutí dvoch predchádzajúcich krokov, nasledujú už plnokrvné  a reálne kroky ku zvládnutiu technického potápania. Buď sa potápač vyberie cestou dosahovania hĺbok a začne sa venovať tzv. Trimix-u (tzv. virtuálny strop). Alebo začne vyhľadávať lokality s pevným stropom (vraky, jaskyne a podobné priestory). Vrcholom je kombinácia Trimix-u a exploračného jaskynného potápania. Exploračné znamená, že potápač nenavštevuje miesta kde už niekto bol a tak sú do určitej miery známe fakty o lokalite, sú tam už natiahnuté linky po ktorých potápač pôjde smerom dovnútra, ale aj naspäť ku vchodu. Ale naopak, exploruje (preskúmava) doposiaľ neznáme miesta.

Veľmi dôležité je zmieniť sa o jednom významnom faktore, ktorý prišiel do technického potápania (a už nie len do neho) pred koncom minulého tisícročia. Je ním koncept potápania, ktorý sa nazýva DIR. História tohto konceptu je pomerne dlhá a obsiahla, preto sa ňou nechcem teraz zaoberať. Taktiež ani jeho podstatou nakoľko tiež je veľmi komplexná a rozsiahla. Jedine spomeniem, že jeho kľúčovou charakteristikou je dôraz na bezpečnosť a vyvinul sa z najnáročnejšieho jaskynného potápania. Pointou je minimalizmus, zjednodušovanie a efektivita vo všetkých smeroch. Nejedná sa len o konfiguráciu, ako sa častokrát potápači domnievajú. Je to aj zmena myslenia ako vnímať ponor, procedúry, prehľad a nadhľad nad ponorom.

Typické znaky technického potápača by sa dali uviesť: sebestačnosť, disciplinovanosť a trénovanosť. Avšak toto by sa dalo aplikovať aj na kvalitných rekreačných potápačov. V čom je však zásadný rozdiel, to je  plánovanie ponoru. V technickom potápaní sa jedná o ďaleko komplexnejší postup a vnímanie viacerých faktorov ako v rekreačnom. Predovšetkým sa neplánuje len max. hĺbka, čas ponoru a tlak plynu pri návrate. Plánuje sa ďaleko viac vecí, predvídanie okolností a ich vplyv na ponor.

Treba ešte uviesť jednu dôležitú vec súvisiacu s výstrojom a technickým potápaním. V poslednej dobe sa čoraz viac ukazuje, že používanie tzv. otvoreného okruhu (OC) je pre náročnejšie ponory slepá cesta, nakoľko sa používanie Rebreather-ov (RB) stáva čoraz viac zvládnuteľným aj pre širšie použite medzi potápačmi. Tieto prístroje spolu s podvodnými skútrami (DPV) posúvajú technické potápanie na vyššie úroveň. Ale treba dodať, že existujú RB a DPV aj pre rekreačné potápanie a preto automaticky označovať ponory, kde sa používajú za technické, nie je možné.

Takže v jednoduchosti by sa dalo povedať, že pod pojmom technické potápanie sa dá označiť potápanie do jaskýň a s využitím umelých zmesí v ktorých je pridané Hélium, tzv.Trimix. Nitrox je umelá zmes, ale z viacerých dôvodov je to len prvý krok a aj keď sa v histórii považovali tieto ponory za technické, dnes už tomu tak nie je.

Technické potápanie nie je o prehnanom egu, dokazovaniu si odvahy, predvádzaní cirkusových čísel a eskamotérstve. Samozrejme, tak ako vo všetkom sa to aj tu vyskytuje, je len dôležité vedieť to odlíšiť. V rekreačnom potápaní je inštruktor pre ostatných guru, snaží sa ukázať a dokázať si, že na to má byť pred "začiatočníkmi". Zaujímavé je, že v technickom potápaní ľudia čo naozaj niečo dokázali si to nepotrebujú neustále dokazovať voči iným. Svoju energiu venujú projektom, vzdelávaniu sa, rozvoju a poznávaniu nových vecí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zoznam vecí, na ktorých chce ušetriť štátna zdravotná poisťovňa

Výber úsporných opatrení, ako ho navrhla Všeobecná zdravotná poisťovňa.

KOMENTÁRE

Pozrime sa na pád predsedu Danka z výslnia

Aj keby výložky z pyžamy neodpáral, určite im už bozkami lásku neprejavuje.


Už ste čítali?